Pius, biskup a sluha sluhov Božích, ktorý schvaľuje posvätný koncil, pre trvalú spomienku. Najdôstojnejší otcovia, súhlasíte, aby sa otvoril posvätný ekumenický vatikánsky koncil k chvále a sláve svätej a nedeliteľnej Trojice, Otca i Syna i Ducha svätého, k vzrastu a pozdvihnutiu viery a katolíckeho náboženstva, k odstráneniu rozšírených bludov, k obnove kléru a kresťanského ľudu, k všeobecnému pokoju a svornosti všetkých ľudí, a súhlasíte, aby bolo vyhlásené, na čom sa koncil uzniesol?
[odpovedali: súhlasíme]
Pius, biskup a sluha sluhov Božích, ktorý schvaľuje posvätný koncil, pre trvalú spomienku. Najdôstojnejší otcovia, súhlasíte, aby sa najbližšie zasadanie posvätného ekumenického vatikánskeho koncilu konalo na slávnosť Zjavenia Pána, čo bude 6. januára roku Pána 1870?
[odpovedali: súhlasíme]
Ja Pius, biskup katolíckej cirkvi, pevne verím a vyznávam všeobecne aj jednotlivo to, čo je obsiahnuté vo vyznaní viery, ktoré svätá rímska cirkev používa. To znamená: verím v jedného Boha Otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. A v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, Boha z Boha, svetlo zo svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Bol za nás ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého Písma a vstúpil do neba, sedí po pravici Otca a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva, ako Otcovi a Synovi, On hovoril ústami prorokov. Verím v jednu svätú, katolícku, apoštolskú cirkev, vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.
Prijímam a ctím apoštolské a cirkevné tradície a ostatné nariadenia a ustanovenia cirkvi. Rovnako prijímam Písmo sväté v tom zmysle, ktorého za držala a drží svätá matka cirkev, lebo tá má rozhodovať o pravom zmysle a výklade svätých Písem. A nikdy neprijmem a nebudem vykladať Písmo inak ako podľa jednomyseľného súhlasu otcov.
Rovnako vyznávam, že je naozaj a vskutku sedem sviatostí Nového zákona, ustanovených naším Pánom Ježišom Kristom. Tieto sviatosti slúžia k spáse ľudského pokolenia, hoci aj nie sú pre jednotlivca všetky nutné. Sú to: krst, birmovanie, eucharistia, pokánie, posledné pomazanie, svätenie a manželstvo. Tieto sviatosti prinášajú milosť. Krst, birmovanie a svätenie nemôžu byť udelené dvakrát, aby pri tom nedošlo k svätokrádeži. Prijímam tiež prijaté a odsúhlasené obrady katolíckej cirkvi k slávnostnému udeľovaniu všetkých vyššie spomenutých sviatostí. Ctím a prijímam všeobecne aj jednotlivo všetko, čo bolo definované a vyhlásené posvätným Tridentským koncilom o prvotnom hriechu a ospravedlnení. Vyznávam tiež, že v omši je Bohu ponúkaná pravá, vlastná a zmierna obeta za živých i mŕtvych a že v najsvätejšej sviatosti eucharistie je naozaj, reálne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista a že dochádza k premene celej podstaty chleba na telo a celej podstaty vína na krv, teda k premene, ktorú katolícka cirkev nazýva prepodstatnením (transsubstanciáciou).
Vyznávam tiež, že pod každým z týchto spôsobov je prijímaný celý a neporušený Kristus a pravá sviatosť. Tvrdím, že existuje očistec a že treba prosbami pomáhať dušiam verných, ktoré sú tam uvrhnuté. Podobne je potrebné uctievať a vzývať svätých, ktorí vládnu spoločne s Kristom a obetujú Bohu za nás modlitby. Ich pozostatky majú byť uctievané. A zdôrazňujem, že nemá byť znevažovaný a umenšovaný význam obrazov Krista a Bohorodičky vždy Panny ani iných svätých a má im byť preukazovaná povinná úcta a vážnosť. Tvrdím, že Kristus tiež zanechal cirkvi moc odpustkov, ktorých použitie kresťanským ľudom je veľmi dobré pre spásu. Uznávam, že svätá, katolícka a apoštolská Rímska cirkev je matkou a učiteľkou všetkých cirkví.
A rovnako neochvejne prijímam a vyznávam všetko ostatné, čo bolo odovzdané, definované a vyhlásené svätými kánonmi a ekumenickými koncilmi a predovšetkým posvätným Tridentským koncilom; a zároveň odsudzujem, odmietam a zavrhujem všetko, čo tomu odporuje, aj herézy, ktoré boli cirkvou odsúdené, odmietnuté a zavrhnuté. Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorú nikto nemôže byť spasený a ktorú teraz dobrovoľne vyznávam a pravdivo zastávam, budem ja Pius až do posledného dychu s pomocou Božou vytrvalo opatrovať, aby táto viera bola celistvo a neporušene zachovávaná a vyznávaná mnou aj ostatnými. To sľubujem, zaväzujem sa a prisahám. K tomu nech mi pomáha Boh a sväté Božie evanjeliá.
Pius, biskup a sluha sluhov Božích, ktorý schvaľuje posvätný koncil, pre trvalú spomienku. Syn Boží a vykupiteľ ľudského rodu, náš Pán Ježiš Kristus, keď sa mal vrátiť k nebeskému Otcovi, sľúbil, že bude so svojou pozemskou cirkvou až do skonania vekov (porov. Mt 28, 20). Preto nikdy neprestal byť prítomný pri svojej milovanej neveste, je pri nej, keď učí, požehnáva jej činnosť a neopúšťa ju v nebezpečenstve. Keď z ďalších nespočetných dobrodení vyšla postupne najavo táto jeho spasiteľná prozreteľnosť, zreteľne sa prejavila hojnými plodmi, ktoré povstali v kresťanskom svete z ekumenických koncilov a menovite z Tridentského, hoci zasadal v pohnutej dobe. Od tej doby totiž boli posvätné vieroučné dogmy jasnejšie definované a hojnejšie vykladané, bludy boli odsúdené a uvedené na pravú mieru. Bola tiež obnovená a upevnená cirkevná náuka, zlepšilo sa štúdium vedy a zbožnosti, zriadili sa kňazské semináre pre mládež, a v neposlednom rade boli vďaka dôkladnejšiemu vzdelávaniu veriacich a častejšiemu prijímaniu sviatostí obnovené mravy kresťanského ľudu. Okrem toho sa od tej doby tesnejšie zomklo spoločenstvo údov s viditeľnou hlavou, a celé mystické telo Kristovo bolo oživené novou silou; vzrástol počet zbožných rodín a rôznych kresťanských zariadení. Od tej doby trvá onen zápal v šírení Kristovej vlády po celom svete až po preliatie krvi. Tieto aj iné znamenia úspechu, ktoré božské milosrdenstvo štedro udelilo cirkvi najviac skrze posledný ekumenický koncil, pripomíname, ako sa sluší, s vďačnou mysľou. Predsa však ťažko môžeme potlačiť trpkú bolesť z veľmi vážneho zla, vzniknutého predovšetkým z toho, že mnohí buď pohrdli autoritou tohto posvätného koncilu, alebo nedbali na jeho múdre dekréty.
Nemožno si totiž nevšimnúť, že herézy pohŕdajúce božským magistériom cirkvi a predkladajúce veci náboženské súkromnému úsudku, ktoré tridentskí otcovia zavrhli, sa pozvoľna štiepia na mnohé sekty, ktoré sa medzi sebou nezhodujú a škriepia, čím je u mnohých ľudí ohrozovaná viera v Krista. A tak dokonca i samotnú posvätnú Bibliu, ktorú uprednostňovali pred kresťanskou náukou ako jediný prameň a meradlo, prestali pokladať za božský prameň, a dokonca ju začali pridružovať k mýtickým výmyslom. Vtedy sa zrodila a po svete veľmi rozšírila náuka racionalizmu a naturalizmu. Táto náuka vo všetkom odporujúca nadprirodzene založenému kresťanskému náboženstvu sa zo všetkých síl snaží, aby oddialila Krista, nášho jediného Pána a spasiteľa, od ľudských myslí aj od života a mravov národov a upevnila vládu čistého - ako to nazývajú - rozumu alebo prírody. Keď však zanechali a odmietli kresťanskú vieru a dokonca popreli Boha a jeho Krista, bola strhnutá myseľ mnohých ľudí do priepasti panteizmu, materializmu a ateizmu. Tým popierajú už samotnú povahu rozumu a každú správnu a spravodlivú normu, a vynakladajú úsilie, aby zborili základy ľudskej spoločnosti. Vďaka tejto dookola postupujúcej bezbožnosti potom dochádza k tomu, že z cesty pravej zbožnosti zablúdia mnohí ľudia, vrátane niektorých synov katolíckej cirkvi, čím sa postupne oslabujú katolícke pravdy a vôbec sa oslabuje zmysle pre katolíctvo. Pod vplyvom rôznych cudzích náuk (porov. Hebr 13, 9) totiž nesprávne zmiešavajú prirodzenosť a milosť, ľudské vedomosti a božskú vieru. Sú vinní tým, že prekrúcajú pravý zmysel dogiem, ktorý učí svätá matka cirkev, a privádzajú do nebezpečenstva celistvosť a čistotu viery. Keď sa stávajú všetky tieto veci, ako nemá byť zasiahnuté samotné vnútro cirkvi? Ako totiž Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1 Tim 2, 4), a ako Kristus prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo (Lk 19, 10), a aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti (Jn 11, 52), tak cirkev, Bohom ustanovená ako matka a učiteľka národov, vie, že je dlžná všetkým, a vždy bola pripravená a snažila sa napriamovať padlých, pomáhať klesajúcim, prijímať vracajúcich sa, posilňovať dobrých a povznášať ich k lepšiemu. Preto nemôže nikdy prestať kázať a svedčiť o Božej pravde, ktorá všetko uzdravuje (porov. Mud 16, 12). Vie, že bolo povedané: Môj duch, ktorý je nad tebou, a moje slová, ktoré som ti dal do úst, nezmiznú z tvojich úst ani z úst tvojich detí, ani z úst detí tvojich detí odteraz až naveky (Iz 59, 21). Tak aj my, ktorí pokračujeme v stopách našich predchodcov, sme svojím najvyšším apoštolským úradom nikdy neprestali učiť a chrániť katolícku pravdu a zamietať zvrátené náuky. Teraz však, keď s nami zasadajú a jednajú biskupi celého sveta, ktorí sa pod našou autoritou v Duchu svätom zhromaždili na tento ekumenický koncil, opretí o Božie slovo písané a tradované, ktoré je sväto strážené a správne vykladané katolíckou cirkvou, rozhodli sme sa z tejto Petrovej stolice mocou nám danou od Boha jasne vyjadriť proti týmto odsúdeným a zavrhnutým bludom s ohľadom na celok spasiteľnej Kristovej náuky.
Svätá, katolícka, apoštolská rímska cirkev verí a vyznáva, že je jeden pravý a živý Boh, Stvoriteľ a Pán neba a zeme, všemohúci, večný, nezmerný, nepochopiteľný a nekonečný v rozume, vôli a každej dokonalosti. Pretože je jedinou, jednotlivou, úplne jednoduchou a nepremennou duchovnou podstatou, treba povedať, že je skutočne a bytostne od sveta odlišný, v sebe a zo seba najblaženejší a nevýslovne vyvýšený nad všetko, čo mimo neho je alebo môže byť myslené.
Tento jediný pravý Boh svojou dobrotou a všemohúcou silou nie kvôli rozhojneniu svojej blaženosti, ani kvôli získaniu dokonalosti, avšak kvôli jej ukázaniu prostredníctvom dobier poskytovaných svojim tvorom, celkom slobodným činom na počiatku času a z ničoho dal vzniknúť tvorstvu duchovnému aj telesnému, totiž anjelskému a pozemskému, a potom aj ľudskému, ako utvorenému spoločne z ducha a tela.
Všetko, čomu dal vzniknúť, Boh svojou prozreteľnosťou opatruje a riadi, siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie (Múd 8, 1). Všetko je obnažené a odkryté pred jeho očami (Hebr 4, 13), vrátane toho, čo sa slobodnou činnosťou tvorov stane v budúcnosti.
Tá istá svätá matka cirkev drží a učí, že Boh, pôvodca a cieľ všetkých vecí, môže byť s istotou poznaný prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí. Veď to, čo je v ňom neviditeľné možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí (Rim 1, 20). Jeho múdrosti a dobrote sa však zapáčilo inou, a to nadprirodzenou cestou, zjaviť ľudskému rodu samého seba i svoje večné činy, ako hovorí Apoštol: Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi. (Hebr 1, 1-2).
Vďaka tomuto božskému zjaveniu môžu všetci ľahko, s pevnou istotou a bez prímesi omylu poznať tie božské veci, ktoré za súčasných podmienok ľudského rodu nie sú ľudskému rozumu nepreniknuteľné. Z toho však neplynie, že zjavenie by bolo úplne nevyhnutné, ale to, že Boh vo svojej nekonečnej dobrote určil človeka pre nadprirodzený cieľ účasťou na božských dobrách, ktoré celkom presahujú chápanie ľudskej mysle; veď ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2, 9).
Toto nadprirodzené zjavenie je podľa viery všeobecnej cirkvi vyhlásenej posvätným Tridentským koncilom obsiahnuté v písaných knihách a nepísaných tradíciách, ktoré z úst samotného Krista prijali Apoštoli, a tí ich potom pod vedením Ducha svätého odovzdávali akoby z ruky do ruky, až sa dostali k nám. Úplné knihy Starého a Nového zákona so všetkými svojimi časťami, ktoré sú uvedené v dekréte toho istého koncilu a ktoré obsahuje staré latinské vydanie Vulgáty, je potrebné prijímať ako posvätné a kanonické. Cirkev ich má za posvätné a kanonické nie preto, že boli zostavené čírou ľudskou usilovnosťou a potom schválené cirkevnou autoritou, ani iba preto, že obsahujú zjavenie bez omylu, ale preto, že sú spísané s inšpiráciou Ducha svätého a tak majú za autora Boha a ako také boli odovzdané samotnej cirkvi.
Pretože však blahodarný dekrét posvätného Tridentského koncilu o výklade božského Písma, ktorý mal opovážlivcov udržať na uzde, je niektorými ľuďmi nesprávne vykladaný, obnovujeme tento dekrét a vyhlasujeme, že jeho zmysel je taký, že vo veciach viery a mravov, ktoré patria k budovaniu kresťanskej náuky, má byť ako správny prijímaný ten zmysel Písma svätého, ktorého sa držala a drží svätá matka cirkev, ktorej prislúcha súdiť o správnom zmysle a výklade svätých Písem. Preto nesmie nikto vykladať Písmo sväté proti tomuto zmyslu alebo proti jednomyseľnému súhlasu otcov.
Pretože človek celkom závisí na Bohu ako na svojom Stvoriteľovi a Pánovi a stvorený rozum je celkom podriadený nestvorenej Pravde, máme zjavujúcemu sa Bohu vierou preukazovať úplnú poslušnosť rozumu aj vôle. Katolícka cirkev vyznáva, že táto viera, ktorá je počiatkom ľudskej spásy, je nadprirodzenou cnosťou, ktorou s podporou a s pomocou Božej milosti veríme, že to, čo Boh zjavil, je pravdivé, nie preto, že sme prenikli svetlom prirodzeného rozumu do vnútornej pravdivosti vecí, ale pre autoritu samého zjavujúceho Boha, ktorý nemôže klamať ani byť klamaný. Viera je podľa svedectva Apoštola základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1).
Aby však poslušnosť našej viery bola v súlade s rozumom, chcel Boh spojiť vnútornú pomoc Ducha svätého s vonkajšími znameniami svojho zjavenia, t.j. s božskými činmi, predovšetkým zázrakmi a proroctvami, ktoré - pretože zreteľne ukazujú Božiu všemohúcnosť a nekonečné poznanie - sú najistejšími a každému chápaniu primerané znamenia božského zjavenia. Preto ako Mojžiš a Proroci, tak predovšetkým sám Kristus Pán vykonali mnohé a veľmi presvedčivé zázraky a proroctvá. A o apoštoloch čítame: Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali (Mk 16, 20). A opäť je napísané: Máme pevnejšie prorocké slovo a vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste (2 Pt 1, 19).
A hoci súhlas viery nie je v žiadnom prípade slepým hnutím ducha, nemôže nikto súhlasiť s evanjeliovým kázaním, ktoré je potrebné k dosiahnutiu spásy, bez osvietenia a vnuknutia Ducha svätého, ktorý dáva všetkým okúsiť slasť zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu. Pretože aj keď sa viera ako taká neprejaví láskou, je aj tak darom Božím, a úkon viery je čin smerujúci k spáse, ktorým človek samému Bohu preukazuje slobodnú poslušnosť, keď súhlasí a spolupracuje s jeho milosťou, ktorej by mohol odporovať.
Ďalej treba veriť božskou a katolíckou vierou všetkému, čo sa nachádza v slove Božom písanom i tradovanom a čo je cirkvou predkladané k viere ako božsky zjavené buď slávnostným prehlásením, alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom cirkvi.
Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu (Hebr 11, 6) a dosiahnuť spoločenstvo jeho synov, nie je bez nej nikto a nikdy ospravedlnený, ani nikto nedosiahne večný život bez toho, že by vytrval až do konca. Aby sme však mohli splniť povinnosť pravú vieru prijať a v nej bez prestania vytrvať, ustanovil Boh skrze svojho jednorodeného Syna cirkev a dal zjavné znamenia toho, že ju sám založil, aby mohla byť od všetkých uznaná ako strážkyňa a učiteľka zjaveného slova.
Iba cirkvi katolíckej patria všetky tie tak početné a tak božsky podivuhodné veci, ktoré kresťanskej viere dodávajú jej dôveryhodnosť. Ba aj cirkev sama o sebe, totiž svojím podivuhodným rozšírením, mimoriadnou svätosťou a svojou nevyčerpateľnou plodnosťou vo všetkých dobrách, katolíckou jednotou a nezlomnou stálosťou, predstavuje akýsi veľký a trvalý dôvod dôveryhodnosti a nezvratné svedectvo svojho božského poslania.
Tým je akoby znamením vyzdvihnutým medzi národmi (porov. Iz 11, 12), ktoré jednak k sebe pozýva tých, ktorí dosiaľ neveria, jednak uisťuje svojich synov, že viera, ktorú vyznávajú, stojí na najpevnejšom základe. K tomuto svedectvu prispieva účinná podpora nebeskej moci. Najdobrotivejší Pán totiž pozdvihuje a podporuje svojou milosťou aj tých, ktorí sa mýlia, aby mohli dôjsť k poznaniu pravdy (porov. 1 Tim 2, 4). Aj tých, ktorých povolal z temnôt do svojho podivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 9; Kol 1, 13), posilňuje svojou milosťou, aby vytrvali v onom svetle, a neopúšťa ich, ak ho neopustia oni sami. Preto údel tých, ktorí nebeským darom viery priľnuli ku katolíckej pravde, je celkom iný ako tých, ktorí vedení ľudskými domnienkami nasledujú falošné náboženstvá. Tí totiž, ktorí prijali vieru pod učiteľským úradom cirkvi, nemôžu mať nikdy žiadny oprávnený dôvod túto vieru meniť alebo spochybňovať. Preto vzdávajúc vďaky Otcovi, ktorý vás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle (Kol 1, 12), nezanedbávajme tak veľkú spásu (porov. Hebr 2, 3), ale s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery (Hebr 12, 2), sa držme nádeje, ktorú vyznávame (Hebr 10, 23).
Katolícka cirkev sa tiež vždy držala a drží toho, že existujú dva poriadky poznania, ktoré sa líšia nielen z hľadiska poznávacej schopnosti, ale tiež z hľadiska objektu: z hľadiska poznávacej schopnosti preto, že poznávame jednak prirodzeným rozumom, jednak božskou vierou, a z hľadiska objektu preto, že okrem vecí, ktoré možno dosiahnuť prirodzeným rozumom, sú nám k viere predkladané tajomstvá v Bohu skryté, ktoré nemôžu byť poznané, ak nie sú zjavené božsky. Preto Apoštol, ktorý svedčí, že pohania poznali Boha prostredníctvom stvorených vecí (porov Rim 1, 20), pri výklade o milosti a pravde, ktoré prišli skrze Ježiša Krista (porov. Jn 1, 17), prehlasuje: hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nik z kniežat tohto veku ju nepoznal. Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny (1 Kor 2, 7-8.10). A sám Jednorodený vyznáva Otcovi, že ten skryl tieto veci pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým (porov. Mt 11, 25).
Rozum osvietený vierou, ak skúma dôsledne, zbožne a triezvo, s Božou pomocou dosahuje - jednak na základe analógie s tým, čo poznáva prirodzenou cestou, jednak na základe súvislostí samotných, tajomstvo s posledným cieľom človeka - určité veľmi plodné poznanie tajomstva; nikdy však nie je schopný preniknúť ho tak ako pravdy, ktoré predstavujú jeho vlastný predmet. Lebo božské tajomstvá svojou prirodzenosťou tak presahujú stvorený intelekt, že - hoci sú odovzdávané zjavením a prijaté vierou - zostávajú zakryté závojom viery a akoby zahalené temnotou, pokiaľ my v tomto smrteľnom živote sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní (2 Kor 5, 6-7).
Hoci je viera nad rozumom, predsa nemôže byť medzi vierou a rozumom skutočný spor, lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu; Boh však nemôže poprieť sám seba, ani pravdivé nikdy nemôže odporovať pravdivému. Neodôvodnené zdanie takéhoto rozporu ale pochádza predovšetkým z toho, že buď články viery neboli chápané a vykladané v zmysle Cirkvi, alebo výmysly boli považované za výpovede rozumu. „Definujeme“ teda, „že každé tvrdenie odporujúce pravde osvietenej viery je celkom falošné“ (5. lateránsky koncil).
Ďalej Cirkev, ktorá jediná s apoštolským učiteľským úradom prijala záväzok strážiť poklad viery, má tiež božské právo a povinnosť zavrhovať to, čomu sa falošne hovorí „veda“, aby nikto nebol zvedený filozofiou a prázdnym mámením (porov. Kol 2, 8). Preto je všetkým veriacim kresťanom nielen zakázané brániť ako legitímne závery vedy také mienky, o ktorých sa pozná, že odporujú kresťanskej viere - predovšetkým, keď boli zavrhnuté Cirkvou -, ale skôr sú celkom povinní považovať za omyly to, čo budí klamné zdanie pravdy.
Viera a rozum nielen nemôžu byť nikdy navzájom v rozpore, ale si tiež poskytujú vzájomnú pomoc; pretože zdravý rozum dokazuje základy viery a zušľachťuje - jej svetlom osvietený - vedu o božských veciach; viera však oslobodzuje a chráni rozum od omylov a vybavuje ju rozličným poznaním.
Cirkev rozhodne nebráni rozvoju profánnych umení a disciplín, skôr im mnohými spôsobmi pomáha a podporuje ich. Pretože pozná ich mnohé výhody pre život ľudí a neopovrhuje nimi; ale naopak uznáva ich, ako vyšli od Boha, Pána vedomostí, takže - ak sú správne vykonávané - vedú k Bohu s podporou jeho milosti.
Cirkev ani nezakazuje, aby tieto vedy vo svojej oblasti používali vlastné princípy a vlastnú metódu, ale uznávajúc ich oprávnenú slobodu, dbá dôsledne, aby odporovaním božskej náuke do seba neprijali omyly, alebo aby si prekročením vlastných hraníc neprivlastnili to, čo patrí viere, a nepriviedli to do zmätku.
Náuka viery, ktorú Boh zjavil, nebola totiž ako filozofický vynález predložená ľudskej mysli na zdokonalenie, ale iba zverená ako božský poklad Kristovej Snúbenici, aby bola verne strážená a neomylne vykladaná. Preto tiež má byť držaný stále rovnaký zmysel posvätných dogiem, ktoré raz vyhlásila svätá matka Cirkev, a nie je možné sa od ich zmyslu odkláňať pod zámienkou a v mene vyššieho poznania. Nech teda rastie a v priebehu vekov a storočí stále kvitne poznanie, vedomosti a múdrosť, ako v jednotlivostiach, tak vo všetkom, ako u jednotlivcov, tak v celej cirkvi. Nech sa to však deje primeraným spôsobom: totiž v rámci tej istej dogmy, toho istého zmyslu a tej istej náuky.
1. Ak niekto popiera jedného pravého Boha, Stvoriteľa a Pána viditeľného a neviditeľného: a.s.
2. Ak sa niekto opovažuje tvrdiť, že okrem hmoty nič nie je: a.s.
3. Ak niekto hovorí, že podstata alebo bytnosť Božia a všetkých vecí je jedna a tá istá: a.s.
4. Ak niekto hovorí, že konečné veci - ako telesné, tak duchovné alebo prinajmenšom duchovné - vyžarujú z božskej podstaty, alebo že sa božská bytnosť stáva všetkým svojím vyjadrením alebo rozvinutím, alebo nakoniec že Boh je univerzálne, príp. neurčité súcno, ktoré tým, že určuje samo seba, vytvára rôznosť vecí rozlíšených do rodov, druhov a individuí: a.s.
5. Ak niekto nevyznáva, že svet a všetky veci, ktoré sa v ňom nachádzajú - ako duchovné, tak hmotné -, boli podľa svojej celej podstaty vytvorené Bohom z ničoho; alebo ak niekto hovorí, že Boh netvoril vôľou slobodnou od všetkej nutnosti, ale tak nutne, ako nutne miluje sám seba; alebo ak niekto popiera, že svet je stvorený k Božej sláve: a.s.
1. Ak niekto hovorí, že jeden a pravý Boh, náš Stvoriteľ a Pán, nemôže byť s istotou poznaný prirodzeným svetlom ľudského rozumu skrze to, čo bolo stvorené: a.s.
2. Ak niekto hovorí, že nie je možne alebo prospešné, aby človek bol skrze božské zjavenie poučený o Bohu a úcte, ktorá mu má byť preukazovaná: a.s.
3. Ak niekto hovorí, že človek nemôže byť Božím riadením pozdvihnutý k poznaniu a dokonalosti, ktoré prevyšujú prirodzené, ale že zo seba samého predsa môže a musí stálym pokrokom dosahovať všetko, čo je dobré a správne: a.s.
4. Ak niekto neprijme neporušené knihy svätého Písma so všetkými ich časťami, ako ich vymenováva posvätný Tridentský koncil, ako sväté a kanonické alebo poprie ich božskú inšpiráciu: a.s.
1. Ak niekto povie, že ľudský rozum je tak nezávislý, že mu Boh nemôže prikázať vieru: a.s.
2. Ak niekto povie, že božská viera sa nelíši od prirodzeného poznania o Bohu a veciach mravov, a preto sa k božskej viere nevyžaduje, aby ľudia verili zjavenej pravde kvôli autorite zjavujúceho sa Boha: a.s.
3. Ak niekto povie, že božské zjavenie nemôže byť urobené dôveryhodným vonkajšími znameniami, a preto musia byť ľudia k viere pohnutí len vnútornou skúsenosťou každého jedného alebo súkromným vnuknutím: a.s.
4. Ak niekto povie, že sa nemôžu diať žiadne zázraky, a preto všetky rozprávania o nich - vrátane tých, ktoré sa nachádzajú v svätom Písme - musia byť zaradené medzi povesti a mýty; alebo že zázraky nemôžu byť nikdy poznané s istotou a že nimi nie je náležite preukázaný božský pôvod kresťanského náboženstva: a.s.
5. Ak niekto povie, že súhlas s kresťanskou vierou nie je slobodný, ale k nemu nutne vedú argumenty ľudského rozumu; alebo že len k živej viere, ktorá sa prejavuje láskou (porov. Gal 5, 6), je nutná Božia milosť: a.s.
6. Ak niekto povie, že stav veriaceho a toho, kto k jedinej pravej viere ešte nedospel, je rovnaký, takže katolíci môžu mať spravodlivý dôvod spochybňovať vieru, ktorú pod vedením učiteľského úradu Cirkvi už prijali, pozastavením súhlasu do tej doby, kým nenájdu vedecký dôkaz dôveryhodnosti a pravdivosti svojej viery: a.s.
1. Ak niekto povie, že v božskom zjavení sa nenachádzajú žiadne pravé tajomstvá vo vlastnom zmysle, ale že všetky dogmy viery (články viery) môžu byť pochopené a dokázané z prirodzených princípov prostredníctvom riadne poučeného rozumu: a.s.
2. Ak niekto povie, že v profánnych vedách sa má postupovať s takou slobodou, že ich tvrdenia, hoci odporujú zjavenej náuke, sú pokladané za pravdivé, a tak nemôžu byť Cirkvou zavrhnuté: a.s.
3. Ak niekto povie, že sa môže stať, že dogmám predloženým Cirkvou bude niekedy podľa pokroku vedy prisudzovaný iný zmysel než ten, ktorý rozumela a rozumie Cirkev: a.s.
A tak plniac si záväzok Nášho najvyššieho pastierskeho úradu, zaprisahávame pre lásku Ježiša Krista všetkých veriacich kresťanov, hlavne však predstavených alebo tých, ktorí vykonávajú učiteľský úrad, a prikazujeme im autoritou nášho Boha a Spasiteľa, aby vynaložili usilovnosť a námahu, aby sa takýmto omylom svätou Cirkvou bránilo a boli odstraňované a aby bolo rozšírené svetlo najčistejšej viery.
Pretože však nestačí vyhýbať sa heretickej zvrátenosti, ak sa nevyhýbame tiež všetkým tým omylom, ktoré sa jej viac či menej približujú, majme všetci na pamäti povinnosť zachovávať tiež konštitúcie a dekréty, v ktorých sú touto Svätou stolicou zavrhnuté a zakázané zvrátené názory toho druhu, ktoré tu nie sú výslovne vymenované.
Pius, biskup a sluha sluhov Božích, ktorý schvaľuje posvätný koncil, pre trvalú spomienku.
Večný pastier a biskup našich duší (porov. 1 Pt 2, 25), aby urobil spásonosné dielo vykúpenia trvalým, rozhodol sa ustanoviť svätú cirkev, v ktorej by boli všetci veriaci spojení putom jednej viery a lásky ako v dome živého Boha. A preto, skôr ako bol oslávený, prosil Otca nielen za apoštolov, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria v neho, aby všetci boli jedno, tak ako Syn a Otec sú jedno (Jn 17, 20-21). Ako teda poslal apoštolov, ktorých si vybral zo sveta (porov. Jn 15, 19), tak sám bol poslaný od Otca (porov. Jn 20, 21): a tak chcel, aby boli v jeho cirkvi pastieri a učitelia „až do skonania tohto veku“ (porov. Mt 28, 20).
Ale aby sám episkopát bol jeden a nerozdelený a aby skrze kňazstvo s ním a medzi sebou súdržné bolo celé množstvo veriacich zachované v jednote viery a spoločenstva, postavil do čela ostatných apoštolov sv. Petra, v ktorom ustanovil trvalý princíp a viditeľný základ tejto jednoty, aby na jej sile bol vybudovaný večný chrám a na pevnosti tejto viery vzrastala k nebu zacielená vznešenosť cirkvi. A pretože brány podsvetia sa usilujú o zničenie cirkvi (ako keby to bolo možné) a každý deň povstávajú odvšadiaľ s väčšou nenávisťou proti jej základu, Bohom ustanovenému, súdime so schválením posvätného koncilu, že pre ochranu, neporušenosť a rozšírenie katolíckeho spoločenstva je nevyhnutné vyložiť náuku o ustanovení, stálosti a povahe posvätného apoštolského primátu, v ktorom spočíva sila a neotrasiteľnosť celej cirkvi, a predložiť všetkým veriacim toto učenie, aby v neho verili a zachovávali ho, podľa starobylej a stálej viery celej cirkvi, a odsúdiť všetky omyly a všetko, čo tomuto učeniu odporuje a je tak zhubné pre spoločenstvo Pána.
Tiež učíme a vyhlasujeme, že podľa svedectva evanjelia bol jurisdikčný primát nad celou Božou cirkvou zverený a odovzdaný Kristom Pánom bezprostredne a priamo svätému apoštolovi Petrovi. Jediný Šimon totiž, ktorému Pán už skôr povedal: Budeš sa volať Kéfas (Jn 1, 42), potom jemu vyznal svoju vieru, keď povedal: Ty si Kristus, Syn živého Boha, a po týchto slávnych slovách povedal Pán: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi (Mt 16, 16-19). A jedinému Šimonovi Petrovi odovzdal Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní jurisdikciu najvyššieho pastiera a správcu nad celým svojím ovčincom, keď povedal: Pas moje baránky, pas moje ovce (Jn 21, 15-17).
Tejto tak zjavnej náuke Písma svätého, ako bola katolíckou cirkvou vždy chápaná, otvorene oponujú nesprávne náuky tých, ktorí prevracajú zmysel tejto formy vedenia a popierajú, že jediný Peter dostal prednosť pred jednotlivými apoštolmi i pred celým apoštolským zborom a bol Kristom vybavený pravým a vlastným jurisdikčným primátom. Tejto náuke oponujú aj tí, ktorí tvrdia, že ten istý primát nebol zverený bezprostredne a priamo samotnému svätému Petrovi, ale cirkvi, a skrze ňu jemu ako jej služobníkovi.
Aj teda niekto hovorí, že svätý apoštol Peter nie je Kristom Pánom ustanovený ako knieža všetkých apoštolov a ako viditeľná hlava celej pozemskej cirkvi, alebo že od nášho Pána Ježiša Krista priamo a bezprostredne prijal len čestný ale nie pravý a vlastný jurisdikčný primát, a.s.
Čo však Pán Ježiš Kristus, knieža pastierov a veľký pastier oviec, ustanovil vo svätom apoštolovi Petrovi pre večnú spásu a trvalé dobro cirkvi, to nutne neustále trvá na základe tejto autority v cirkvi, ktorá bola založená na skale (gr. petra) a ktorá bude pevne stáť až do skonania vekov (porov Mt 7, 25; Lk 6, 48). Vskutku nikto nepochybuje a dokonca i všetkým storočiam je známe, že svätý a najblahoslavenejší Peter, hlava a knieža apoštolov a stĺp viery a základ katolíckej cirkvi, prijal kľúče kráľovstva od nášho Pána Ježiša Krista, spasiteľa ľudského rodu a vykupiteľa. Svätý Peter až doteraz a navždy žije, predsedá cirkvi a vykonáva sudcovský úrad vo svojich nástupcoch, biskupoch svätej rímskej stolice, ktorý založil a posvätil svojou krvou.
Teda ktokoľvek nastúpi na stolicu Petrovu, ten dostáva podľa Kristovho ustanovenia Petrov primát nad celou cirkvou. Trvá teda ustanovenie pravdy, a svätý Peter vytrval v prijatej pevnosti skaly a neopustil riadenie cirkvi, ktoré na seba vzal. Z toho dôvodu bolo vždy v rímskej cirkvi kvôli závažnejšiemu prvenstvu nutné, aby celá cirkev, to znamená všetci veriaci odvšadiaľ, bola v zhode a aby sa v tejto stolici, z ktorej vychádzajú práva úctyhodného spoločenstva, zjednotili všetci v jedno, tak ako sa údy spájajú s hlavou v jedno telo.
Ak teda niekto hovorí, že nepochádza z ustanovenia Krista Pána, resp. z božského práva, že svätý Peter má v primáte nad celou cirkvou neustálych nasledovníkov; alebo že rímsky veľkňaz nie je nasledovníkom svätého Petra v tom istom primáte, a.s.
Odvolávame sa na zjavné svedectvá svätého Písma a v náväznosti na zreteľné a jasné dekréty ako našich predchodcov rímskych veľkňazov, tak všeobecných koncilov, obnovujeme definíciu Florentského koncilu, podľa ktorej majú všetci kresťania veriť, že svätá apoštolská stolica a rímsky veľkňaz má primát nad celým zemským okruhom a že tento rímsky veľkňaz je nasledovníkom svätého Petra, kniežaťa apoštolov a pravého námestníka Kristovho a hlavou celej cirkvi a otcom a učiteľom všetkých kresťanov. Rímskemu biskupovi je skrze svätého Petra zverená naším Pánom Ježišom Kristom plná moc, aby pásol, riadil a spravoval celú cirkev, ako je to obsiahnuté v uzneseniach a posvätných kánonoch všeobecných koncilov.
Učíme teda a vyhlasujeme, že rímska cirkev dostala z ustanovenia Pána nad všetkými ostatnými prvenstvo riadnej moci, a že táto právomoc rímskeho veľkňaza, ktorá má naozaj biskupskú povahu, je bezprostredná. Teda pastieri a veriaci akéhokoľvek obradu a hodnosti, ako jednotlivci, tak všetci zároveň, sú zaviazaný povinnosťou hierarchickej podriadenosti a pravej poslušnosti, nielen vo veciach, ktoré sa týkajú viery a mravov, ale aj tých, ktoré sa týkajú disciplíny a riadenia cirkvi na celom svete. Tak je strážená jednota spoločenstva i viery s rímskym veľkňazom, aby cirkev Kristova bola jedným stádom pod jedným najvyšším pastierom (porov. Jn 10, 16). Toto je učenie katolíckej pravdy, od ktorej sa nikto nemôže odchýliť, bez toho aby pri tom utrpela jeho viera a spása.
Táto moc Najvyššieho veľkňaza nemôže prekážať riadnej a bezprostrednej moci biskupskej. Touto mocou biskupi, ktorí boli ustanovení Duchom svätým a nastúpili na miesto apoštolov, ako jednotliví praví pastieri pasú a vedú sebe určené jednotlivé stáda. Skôr je táto biskupská moc najvyšším a všeobecným pastierom utvrdzovaná, posilňovaná a chránená, ako to vyjadruje Gregor Veľký: „Moja česť je cťou celej cirkvi. Moja česť je pravá sila mojich bratov. Len vtedy som naozaj poctený, keď nie je odoprená náležitá pocta jednotlivcom.“
Ďalej z onej najvyššej moci rímskeho veľkňaza vyplýva právo riadiť celú cirkev. Pri vykonávaní tohto úradu má byť slobodne v styku s pastiermi a laikmi celej cirkvi, aby ním mohli byť poučení a riadení na ceste spásy. Odsudzujeme teda a odmietame myšlienky tých, ktorí hovoria, že tomuto spoločenstvu najvyššej hlavy cirkvi s pastiermi a veriacimi môže byť v dovolenej miere bránené alebo že sa má toto spoločenstvo podrobiť moci svetskej, rovnako ako myšlienky tých, ktorí sa usilujú o to, aby to, čo je apoštolskou stolicou alebo jej autoritou ustanovené pre riadenie cirkvi, nemalo žiadnu moc ani platnosť, ak to nie je schválené svetskou mocou.
A pretože rímsky veľkňaz božským právom apoštolského primátu stojí v čele celej cirkvi, učíme a vyhlasujeme, že je najvyšším sudcom veriacich a vo všetkých právnych otázkach, ktoré podliehajú cirkevnému preskúmaniu, je vyžadovaný jeho rozsudok. Proti tomuto rozsudku apoštolskej stolice, nad ktorej autoritou žiadna väčšia nie je, sa už nemôže nikto odvolať, ani nie je nikomu dovolené tento rozsudok súdiť. Preto tí, ktorí schvaľujú, že je dovolené sťažovať sa na rozhodnutie rímskeho veľkňaza ekumenickému koncilu ako väčšej autorite, než je rímsky veľkňaz, odkláňajú sa od priamej cesty pravdy.
Ak teda niekto hovorí, že rímsky veľkňaz má povinnosť iba dohliadať a riadiť, ale nemá plnú a najvyššiu jurisdikčnú moc v celej cirkvi, nielen v záležitostiach, ktoré sa týkajú viery a mravov, ale i tých, ktoré sa týkajú disciplíny a správy cirkvi rozšírenej po celom svete; alebo že má iba väčší podiel, nie však úplnú plnosť tejto najvyššej moci; alebo že jeho moc nie je riadna a bezprostredná, či už vo všetkých alebo v jednotlivých cirkvách alebo u všetkých i jednotlivých pastierov a veriacich, a.s.
Táto svätá stolica vždy tvrdila, stála cirkevná prax potvrdzuje a samé ekumenické koncily vyhlásili (predovšetkým tie, na ktorých sa zišli Východ so Západom v jednote viery a lásky), že v tomto apoštolskom primáte, ktorý v celej cirkvi zastáva rímsky veľkňaz ako nástupca predstaveného apoštolov Petra, je obsiahnutá tiež najvyššia moc učiteľského úradu.
Otcovia štvrtého Konštantinopolského koncilu sa držali vzoru predkov a vydali toto slávnostné prehlásenie: Počiatkom spásy je zachovávať pravidlá správnej viery... A pretože nemožno vynechať slová nášho Pána Ježiša Krista: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev (Mt 16, 18), je toto, čo bolo povedané, potvrdené následným dianím. V apoštolskej stolici totiž bola katolícka viera vždy zachovaná nepoškvrnená a posvätná náuka bola oslávená. Nechceme sa teda odlúčiť od tejto viery a náuky. Dúfame, že si zaslúžime byť v jednom spoločenstve, ktoré vyjadruje apoštolská stolica a v ktorom je neporušená a pravá sila kresťanského náboženstva.
V súlade s druhým Lyonským koncilom Gréci vyznali: Svätá rímska cirkev má najvyšší a plný primát a prvenstvo v celej všeobecnej cirkvi. V pravde a pokore si je vedomá, že tento primát s plnou mocou prijala od samotného Pána v svätom Petrovi, ktorý je kniežaťom čiže hlavou apoštolov a ktorého nástupcom je rímsky veľkňaz. A tak ako je rímska cirkev pred všetkými ostatnými povinná brániť pravdu viery, tak tiež, ak povstanú nejaké otázky ohľadom viery, majú byť rozhodnuté podľa jej úsudku.
A nakoniec Florentský koncil definoval: Rímsky veľkňaz je pravý zástupca Krista, hlava celej cirkvi a otec a učiteľ všetkých kresťanov. Jemu bola v svätom Petrovi odovzdaná naším Pánom Ježišom Kristom plná moc pásť, riadiť a spravovať celú cirkev.
Aby zadosťučinili svojmu pastierskemu úradu, vynakladali Naši predchodcovia vždy neúnavné úsilie, aby spásonosné učenie Pána preniklo k všetkým národom zeme. S rovnakou starostlivosťou bdeli nad tým, aby tam, kde bolo prijaté, bolo tiež zachovávané pravé a čisté. A preto cirkevní predstavení celého sveta, ako jednotlivo, tak zhromaždení na synodách, nadväzovali na trvajúcu cirkevnú obyčaj a starobylé pravidlo, podľa ktorého majú byť apoštolskej stolici predkladané hlavne tie nebezpečenstvá, ktoré sa objavili v záležitostiach viery, aby sa chyby vo viere napravili predovšetkým tam, kde viera neznesie narušenie.
Rímski veľkňazi však podľa okolností definovali, že sa má zachovávať to, o čom s Božou pomocou poznali - buď zvolaním ekumenických koncilov alebo zistením mienky cirkvi rozptýlenej po svete (a to buď prostredníctvom miestnych synôd alebo nejakým iným spôsobom, ktorý im poskytla Božia prozreteľnosť) -, že je v súlade so svätými Písmami a apoštolskými tradíciami.
Duch svätý totiž nebol Petrovým nástupcom prisľúbený preto, aby skrze jeho zjavenie odhalili novú náuku, ale preto, aby s jeho pomocou sväto strážili a verne vykladali zjavenie odovzdané apoštolmi čiže poklad viery. Ich apoštolskú náuku prijímali všetci ctihodní otcovia a ctili a nasledovali svätí pravoverní učitelia. Veľmi dobre vedeli, že stolica svätého Petra zostane vždy oslobodená od každého omylu podľa božského sľubu nášho Pána a spasiteľa, ktorý dal najprednejšiemu zo svojich učeníkov: Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov (Lk 22, 32).
Táto charizma pravdy a nikdy nekolísajúcej viery bola Bohom zverená Petrovi a jeho nástupcom na tejto stolici, aby svoj vznešený úrad vykonávali k spáse všetkých; aby ich prostredníctvom bolo celé Kristovo stádo vzdialené od jedovatého pokrmu omylu a bolo živené stravou nebeskej náuky; aby odstránením príležitosti k rozkolu bola celá cirkev zachovaná jednotná a spočívajúc na svojom základe zostala pevne stáť proti bránam podsvetia.
Ale práve v tejto dobe, kedy je čo najviac potrebná spásonosná účinnosť apoštolského úradu, sa nájdu mnohí, ktorí jeho autoritu zľahčujú. Preto súdime, že je úplne nevyhnutné slávnostne vyhlásiť výsadu, ktorú jednorodený Boží Syn spojil s najvyšším pastierskym úradom.
A tak sa verne držíme tradície odovzdávanej od počiatku kresťanskej viery a k sláve Boha, nášho spasiteľa, a pre pozdvihnutie katolíckeho náboženstva a spásu kresťanského ľudu so súhlasom posvätného koncilu učíme a definujeme ako božsky zjavenú dogmu:
Keď rímsky veľkňaz hovorí „ex cathedra“ (t.j. keď svojou najvyššou apoštolskou autoritou z úradu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov definuje náuku viery alebo mravov, ktorá má byť zachovávaná celou cirkvou), potom disponuje - vďaka pomoci, ktorá mu bola prisľúbená vo svätom Petrovi - onou neomylnosťou, ktorou chcel božský Vykupiteľ obdariť svoju cirkev pri definovaní náuky viery alebo mravov. Preto sú takéto definície rímskeho veľkňaza samy o sebe - a nie na základe súhlasu cirkvi - nezmeniteľné.
Ak sa niekto - Bože nedopusť - opováži odporovať tejto Našej definícii: a.s.